Castles and their legends

 

Neradno vraj bolo chodiť po Michalskej veži hodinu pred polnocou, lebo vtedy sa tam zjavovala Čierna pani. Od päty po hlavu v čiernom oblečení, iba čo jej bledá tvár presvitala spod závoja.

 

Nečujne kráča Čierna pani po schodoch, vyjde až hore na krancel, obíde ho dookola a dlho-dlho sa díva pálčivým pohľadom kamsi k Suchému Mýtu, pričom sa jej závoje zvíjajú okolo hlavy ani jazyky čierneho ohňa. Potom sa zvrtne, znova obíde krancel, zostúpi na schody a nečujne sa po nich tmolí hore i dolu, až kým sa konečne s úderom dvanástej bez stopy nestratí.

 

A beda tomu, kto by jej prišiel do cesty! Čiernym pohľadom ho primrazí, bledým ukazovákom doňho ďubne a tým jediným ďubnutím ho na zem zvalí, hoci by aj bol chlap ako hora. Môže byť šťastlivý, ak sa z toho vylíže. Poväčšine už iba ležať ostane a nikdy viac sa nezdvihne. Preto vežníci a strážcovia neradi chodili v tú hodinu po veži, a ak už celkom museli, tak iba s lampášom v ruke, aby Čiernu paniu včas zočili a z cesty jej vyhli.

 

Povesť hovorí , že kedysi dávno nebola vraj Čierna pani čiernou a mala svoje ľudské meno – Uršuľa. Kým ešte bývala pannou Ulinkou v dome svojho otca, pekárskeho majstra, kamarátila sa s Agátou, inou pekárskou dcérou. Veď sa len naprechádzali spolu po Sedlárskej ulici, ktorá bývala akousi promenádou. Ani raz nevymeškali veselý sprievod, keď sa prenášala cechová truhla z domu odstupujúceho cechmajstra do domu novozvoleného. Na vrchole leta tancúvali na Hlavnom rínku okolo svätojánskej vatry, v hurhaji spevu a smiechu, ktorého bolo toľko, že sa prelieval až ďaleko do priľahlých ulíc. Tuhé kamarátky boli Uršuľa s Agátou, rovnaké šaty nosievali, z rovnakých vecí sa tešievali.

 

Ba ešte aj sny mávali rovnaké: obidvom sa plietol do snov ten istý mladý plavovlasý pekár. On, pravda, nič o tom netušil, ale keby aj bol tušil, nič by sa preto nezmenilo. Lebo hoci bola Uršuľa na pohľad krajšia ako Agáta a podistým aj bohatšia, on sa predsa vybral na pytačky k Agátiným rodičom. A oni sa potešili, dcéru mu neodopreli, ba čo viac, prijali ho aj za prístavka, lebo nemali syna. To bol, pravdaže, koniec nielen dievčenských prechádzok po promenáde, nielen svätojánskych tancovačiek, ale aj koniec priateľstva. Ako mala Uršuľa predtým Agátu rada, tak ju teraz znenávidela. Nepomohlo ani to, že sa zakrátko i sama vydala. Závisť a nenávisť jej zhrýzali srdce ako jedovatý had, celú ju prenikli jedom.

 

„Co mám robiť, pani matinka?“ zverila sa Uršuľa matke. „Ako sa zbavím tej trýzne?“

„Modli sa k bohu, dcéra moja.“ Sprobovala Uršuľa modliť sa. Celé hodiny prekľačala na dlažbe kostola u klarisiek, pokorná a maličká v tej veľkolepej nádhere lomených klenieb. No stačilo jej zočiť na ulici Agátu, šťastnú, veselú a k tomu už s druhým dieťaťom v náručí, premkla ju závisť od piat až po korienky vlasov. Neje a nespí, navidomoči sa zhrýza.

„Pomôžte mi, matinka!“ prosila. „Čo koľko sa modlím, nič mi je nie ľahšie, nevládzem ukrotiť toho v sebe.“ Mať vidí ako dcéra chradne, ako ju znútra zlý oheň stravuje. „Čože ti už poradím, dieťa moje! Veď ktohovie, či tamtej osobe sám zlý nepomáha! Či to ona s jeho pomocou neuvalila na teba túto hryzbu!“

 

Z neuvážených slov ako z dračieho semena vyklíčil hrozný čin. Vzala Uršuľa brko a napísala udanie mestskému súdu, že tak a tak, pekárka Agáta sa spolčila so zlým, telesne s ním obcuje a na dobrých ľudí nešťastie privoláva ...

 

V tých časoch zúrili v Európe čarodejnícke procesy, slávu jednotlivých miest zvyšovala údesná žiara bosoráckych hraníc. Teda sa už aj k nám dostala tá slávna pliaga? Pomyslel si richtár, keď dostal do rúk udanie. No, aspoň už nik nebude môcť povedať, že zaostávame za svetom.

Odviedli drábi Agátu do väzenia, kat ju podrobil tortúre a ona v strašných mukách na všetko prisvedčila: naozaj vraj mala za milenca čerta (hoci v skutočnosti bola tou najvernejšou ženou na svete), s jeho pomocou uvalila na istú ženu ťažkú chorobu a dva razy vraj privolala na vinice búrku s krupobitím ...

 

Odsúdili Agátu na smrť upálením. Ide si ona svoju poslednú cestu. Chlap v červenej kukle ju vedie úzkym priechodom Michalskej brány a po padacom moste na blízke popravisko. A hore na krancli stojí Uršuľa – celý dukát dala vežníkovi za to miesto. Hľadí žeravými očami, nevie sa vynadívať. Vyšľahol oheň, spraskotalo raždie hranice, zažala sa plameňom aj vyhňa v srdci. Vzbľkla po roky ukladaná nenávisť, vyšľahujú ohnivé jazyky až povyše hlavy, zvíja sa jedovatý had v smrteľnom kŕči ... Konečne prestáva hrýzť, konečne padá do plameňov a stáva sa ich potravou. Dohorela hranica, dokvílil žalobným hlasom umieráčik, porozchádzali sa ľudia, čo prišli na diváky. Katovi paholci zhŕňajú popol do suda, odvezú ho ďaleko do šíreho poľa a tam ho na všetky strany sveta porozhadzujú, aby bosorka nemohla škodiť ani po smrti.

 

Len Uršuľa ešte stále stojí na veži a nevie sa nasýtiť toho blaženého pokoja v sebe ...

Prišla ju o niekoľko dní navštíviť matka. Našla ju bledú, takmer priesvitnú, s pálčivou žiarou v očiach. „Uľahčilo sa ti, dcéra moja?“

„Uľahčilo, matinka,“ vraví Uršuľa a uhýba pohľadom.

„Ale nevyzeráš veru ani lepšie, ani veselšie.“

„Je vo mne strašná prázdnota, pani matinka. Akoby som znútra celá vyhorela. Akoby ostala zo mňa len škrupina. Zdá sa mi, že keď už Agáta nežije, ani ja nemám prečo žiť ...“

Pominula sa Uršuľa ešte skôr, ako dozreli vinohrady. Pochovali ju na cintoríne, kamenný kríž jej k hlave postavili. Jej duša však pokoja nenašla.

 

Vežníci a strážcovia Michalskej veže sa dušovali, že sa Uršuľa zjavuje na veži hodinu pred polnocou, odetá v čiernom od päty po hlavu, iba čo jej bledí tvár presvitá spod závoja. Nečujne vyjde až na krancel, obíde ho dookola a dlho-dlho hľadí kamsi k Suchému Mýtu ... Potom sa zvrtne, zostúpi na schody a nečujne sa tmolí po nich hore i dolu, až kým sa s úderom dvanástej bez stopy nestratí. Zočiť ju je nešťastné znamenie. Prísť jej do cesty, hotové nešťastie: zlým pohľadom ťa primrazí, bledým ukazovákom ďubne a tým jediným ďubnutím ťa na zem zvalí. Môžeš byť šťastlivý, ak sa z toho ešte vylížeš. Poväčšine už každý ostane ležať a nikdy viac sa nezdvihne.